Keď všetko ide ako má, keď nás zdolávanie prekážok nevyčerpáva do bezvedomia, máme pocit, že sa môžeme dotknúť hviezd. Nikto a nič nám neprekáža. Na svojich blízkych a známych pozeráme blahosklonne a naduto si myslíme, že nám nesiahajú ani po členky. Máme pocit, že dokážeme všetko. Stereotyp nás neskutočne otravuje a vrháme sa do nových a niekedy stále riskantnejších dobrodružstiev. Ľudí, ktorí pri nás stoja v dobrom aj v zlom berieme ako samozrejmosť. Nemáme čas byť s nimi, tráviť s nimi voľný deň, veď vonku je toho toľko, čo ešte treba stihnúť. Potom, neskôr...
Vraví sa " Všetkého dočasu ". A taká je pravda, že keď už nevieme čo so sebou zdvihne sa varovný prst.
Stačí sekunda a zrazu máme život naruby.
Väčšina z nás si položí otázku : Prečo ja?
Málokto si na ňu vie odpovedať. Keď sa na nemocničnej posteli dostávame z najhoršieho , zrazu máme dosť času. Času, ktorý predtým bol nedostatkovým tovarom. Máme toľko času až nám je to nepríjemné. V sterilnom prostredí, závislí od cudzích ľudí, nemôžeme robiť nič iné len čakať a rozmýšľať. Nie vždy sa nám chce, ale nič iné nám neostáva. Vytrhnutí zo známeho prostredia dumeme nad tým, na čo sme pred tým nemali času ani chuti. Všetko čo sa nám pred tým zdalo banálne a malicherné je nám zrazu drahé. Ako radi by sme sa vrátili do stereotypu, ktorý naraz predstavuje útočisko. Chtiac-nechtiac si uvedomíme, že za nami chodia tí nudní ľudia, ktorých sme brali ako samozrejmosť. A takzvaní priatelia sa nezmôžu ani na biednu sms-ku. Prekvapene zisťujeme, že sa nám ozývajú ľudia, ktorí nám občas nestáli ani za pozdrav. Zistenie, že je na svete toľko ľudí, ktorým na nás záleží nás zahreje pri srdci. Veľmi dobre vieme, že sme boli občas protivní a necitliví a oni sú aj tak teraz tu.
A keď sme sa už ako tak pozviechali zistíme, že na vedľajšej posteli leží človek, ktorý je na to oveľa horšie. V hlave nám zarezonuje myšlienka, že máme vlastne obrovské šťastie.
A potom doma, keď nás prebytok času ešte stále núti rozmýšľať, zrazu nájdeme odpoveď na otázku : Prečo ja?
Preto, aby sme žili život s ľuďmi, ktorí nás majú radi a stoja pri nás v každom čase. Aby sme boli vďační za každú minútu, ktorá nám bola pridelená a nebrali ako samozrejmosť, že sa máme dobre. Aby sme sa nehnali za fatamorgánou a snažili žiť svoj život tak, aby sme sa nemuseli zaňho hanbiť.
