Láska na celý život.

Autor: Mária Šitárová | 27.11.2016 o 21:59 | Karma článku: 5,37 | Prečítané:  304x

Keď sa raz staneme rodičmi,  už sme v tom až po uši. Vždy sme pripravení, či sa nám chce, či nie, vyraziť do útoku a brániť svoje potomstvo, bez ohľadu na jeho vek. Skrákta,  kým dýchame, sme tu a vždy budeme pre naše deti.

Narodíme sa, rastieme, dospievame, starneme a už nás zrazu niet. Tak by sa dal v skratke zhodnotiť náš život.

Medzitým ešte stihneme porobiť zopár konín a nie len v puberte, a hlavne zarmútiť a snáď aj potešiť svojich rodičov.

A niektorí z nás si stihnú, v lepšom prípade, v mladosti, zaobstarať jedno, či viac detí. A kdesi tu na začiatku, keď si prinesieme domov ten drobný uzlíčkek zrazu začíname chápať a pochopíme svojich rodičov.

Kedysi dávno som počula, že priviesť dieťa na svet to je to najmenej. Samozrejme, že som to považovala za hlúposť, hlavne, cestou do pôrodnice. Myslela som si, že nič na svete nemôže bolieť viac. Ako veľmi som sa vtedy mýlila.

Teraz už viem, že je to naozaj to najmenej, ale vychovať z neho plnohodnotného človeka je úloha, ktorú budeme plniť po celý svoj život.

Dnes, keď sa mojim mladým kolegom rodia deti a oni rozprávajú, že sa nemôžu vyspať, im zvyknem vravievať, že o pár rokov budú s láskou spomínať na tieto dni. Jasné, že mi neveria, ja som bola presne taká istá, ale dnes viem svoje. Prežila som si to isté, čo oni teraz a bola by som bez mihnutia oko vyvážila zlatom človeka, ktorý by sa mi bol postaral o deti aspoň  pár hodín a ja som mohla kľudne spať.

Keď boli moje deti malé,  moja mama mi vraviela, že je to len nedávno, čo sme my boli takí malí. Povedala som si, že vymýšľa. Nevymýšľala si. Mám pocit, že len včera som ich viedla prvý raz do škôlky a už dnes sú preč z domu. Ak si niekto myslí, že ak deti vyrastú, prestanú ho zaujímať ich starosti, zistí,  v podstate celkom skoro, že bol prinajlepšom naivný. Najprv bude blúdiť po zrazu prázdnom byte a vyzerať, či predsa len neprídu. Potom sa pomaly naučí žiť s tým, že už sú veľkí a musia ísť vlastnou cestou. ( Vďaka bohu za mobily a internet, aspoň ich môžem dorvať kedykovek sa mi zdá, že musím.) No a keď sa niekedy dovalia domov, teší sa, že prišli a občas aj, keď už odchádzajú.

Hlavne by sme ich mali nechať žiť. Nechať na nich nech si robia veci po svojom a pretrpieť s nimi, keď si budú lízať rany.

Tak to robí múdry rodič. No nech hodí kameňom kto je bez viny. Koľko dobre mierených rád sme poskytli aj dostali, bez hľadu nato, že si ich nikto nevypýtal?

To, že vôbec nezáleží na veku dieťaťa som sa nedávno presvedčila na vlastnej koži. Nedávno som navštívila svoju 73 ročnú mamu. Všetko bolo super, kým som si nepožičala jej tlakomer. Hodnoty na ňom boli, podľa mojej mamy, pre mňa nevyhovujúce. Už tretí deň mi vyvoláva, či sa to už zlepšilo a či ma niečo nebolí. Debata na tému, že mne nič nie je,  neprichádza do úvahy. Som jej dieťa a ona sa stará aj, keď už dávno nemám desať. 

Nie je pravda, že v momente, keď privedieme na svet dieťa, milujeme ho nadovšetko. To sa naučíme časom. Je to vzťah, ktorý sa vyvíja celý život. Dalo by sa povedať, že je ako iné vzťahy, dávame a berieme. Učíme sa spolu žiť. Ak máme trocha rozumu, tak sa navzájom nedusíme a doprajeme si priestor, ktorí potrebujeme všetci.

No všetci vieme, že na rozdiel od iných vzťahov - tento je naozaj na celý život.

 

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Minúta po minúte: Trump zložil prísahu a stal sa 45. prezidentom USA

Polícia vo Washingtone zasiahla proti násilným demonštrantom.

KOMENTÁRE

Ďakujem Obamovi. A teraz nastáva panika

Obama zvládol osem rokov bez škandálu, Trump ich mal už počas kampane.


Už ste čítali?